?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Pod dáždnikom alebo Krátko o stvorení nebies
@ eseje     22.5. 05, 23:13



Dáždnik sa v mojich predstavách, odvodených pravdepodobne z prílišného sledovania noire filmov spája s postavou detektívov Neznámeho vykračujúcich pod ním s vysoko vyhrnutým golierom nepremokavého kabáta riešiť nejaký záhadný prípad do temnej, sychravej a lejakom nasiaknutej noci. V uplynulých rokoch som si dáždniky nielen kupoval, dostával, nosil ich a vzápätí aj strácal dostatočne dlho, aby som dokázal - ako asi väčšina z nás - dostatočne oceniť ich dobrodenia. Okrem pragmatických i romantických predstáv viažúcich sa s týmto pre naše klimatické podmienky častým doplnkom, som oceňoval i schopnosť ostať pod dáždnikom neviditeľný - z tohto dôvodu sa počas tichého, nie príliš prudkého dažďa rád prechádzam napoly opustenými ulicami.

Dáždnik však asistuje aj v situáciách, na ktoré by ste bezpochyby najradšej zabudli. Sedíte napríklad na lavičke v parku, nohavice máte už od kolien nadol úplne premočené a čakáte na niekoho, kto už nepríde. Hoci to ešte neviete, ale už to tušíte, do momentu, kedy k vám mobilný telefón prehovorí ženským hlasom “Nie, už sa s tebou nechcem stretnúť!” môžete dáždnik napriek hustému dažďu pokojne zložiť - najbližšie týždne a mesiace bude totiž pršať priamo do vašej duše.

Na druhej strane, pokiaľ vlastníte dostatočne veľký dáždnik, aby vám voda z jeho okraja nestekala priamo za límec a súčasne neohrozovala účes dámy, ktorú si vediete pod pazuchou môže vám táto situácia vo chvíli, kedy dux femina facti pripraviť nezabudnuteľné zážitky. Veľký dáždnik, ako podozrievam, skrýva vždy potenciál pre dvojicu ľudí, preto si všímam tých, ktorí ho nosia. Očividne totiž práve tak ako ja, vedia, že pršiplášť vám potešenia podobného druhu celkom očividne odoprie.

Európa, pokiaľ máme veriť stredovekým drevorezom, sa pod dáždnikom skrývala odjakživa. Pravda, teraz nemám na mysli už zmienenú pomôcku na prechádzku pod zamračenou oblohou, ani verziu pomýlenej tézy istého prezidenta o “raketovom dáždniku” nad americkým kontinentom, ale pocit, že môžeme byť niečím zastrešení, oddelení od nepriazne nášho okolia. V stredoveku túto funkciu spĺňalo učenie o jednotlivých sférach klenúcimi sa nad plochým zemským okruhom, ktorými scholastici oddelili náš svet od temného a mrazivého priestoru vesmíru. Podľa Platóna a Aristotela ich bolo osem, o jednu viac nájdeme u Ptolemaia, z ktorých sedem v súlade s matematickou hierarchiou kozmu náležalo planétam, ôsma zase hviezdam a stáliciam. Deviate nebo sa nazývalo “kryštálové alebo vodné”. Alfonsus pridal desiate, takzvané primum mobile, čiže “posledné, najvyššie nebo”. Nakoniec bol všeobecne prijatý názor teológov, že nad desiatou sférou, nad desiatym nebom je ešte jedno, nepohyblivé nebo jedenáste, takzvané “žiarivé nebo” (coelum empyreum), nehybné, “dole guľaté a hore hranaté” v ktorom sídlia Boh, anjelské mocnosti a svätí.

“Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami”, dočítame sa v prvom verši prvej knihy Genesis, ktorý pamätihodným spôsobom znel v praskaní a šume kozmického spojenia na Štedrý deň roku 1968 z paluby Apolla 8 oblietavajúceho Mesiac.

Táto správa je tiež prelúdiom k dielu druhého dňa stvorenia kedy Boh povedal:

“Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami”. I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré nastali nad oblohou.

Z tejto predstavy, ktorá filozofom ešte v stredoveku umožnila vykresliť Zem ako bezpečné útočisko pred prázdnotou okolitého vesmíru poznávame náš svet ako ostrov s Jeruzalemom uprostred, vznášajúci sa nad hlbinami so sférami chrániacich zázraky stvorenia ako pod krištáľovým poklopom. Na vnútornej strane sa nachádzali slnko, mesiac a hviezdy, na vonkajšej, vrchnej časti boli uskladnené vo veľkých struhách vrchné vody, ktoré v čase dažďov padajú na zem, tak ako čítame v Chválospeve o Bohu stvoriteľovi, v žalme 148:

“Chváľte ho, slnko a mesiac, chváľte ho všetky hviezdy žiarivé, chváľte ho nebies nebesia a všetky vody nad oblohou”.

Keďže aj mne pripadá predstava o mrazivom a temnom priestore medzi hviezdami obzvlášť desivá vypestoval som si ako človek ku koncepcii stredovekých kozmografov založených na biblických textoch hlbokú závislosť. V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť slová Augustina Aurelia, ktorého dielo by podľa môjho názoru nemal vynechať ani jeden adept humanistických vied. O jeho rozvážnej umiernenosti a opatrnosti, až nápadne ho odlišujúcich od filozofov z prelomu druhého a tretieho tisícročia, ktorí sa domnievajú, že všetkému možno rozumieť, svedčia práve jeho slová o “vodách nad nebesami” :

“Aj keď je nebo telesom najkrajším, presahuje nádhera stvorenej neviditeľnej veci aj krásu nebies. Preto zrejme existujú nad nebesami neviditeľné vody, o ktorých sa mnohí domnievajú, že nebesá neprevyšujú svojou polohou, ale že sú nad ne dignitae naturae vyššie svojou povahou. Nie je však vhodné v tejto veci tvrdiť niečo nerozvážne. Je veľmi temná, zahalená našim zmyslom a neprístupná. Ako to skutočne je, je treba veriť, skôr než to budeme môcť poznať.”

Podobnú úctu a obdiv v zázrak stvorenia nebies nájdeme aj u Senecu, u ktorého v “Naturalium Quaestionum” čítame slová, aktuálne aj dnes:

“Čo znamená zem od najvzdialenejších hraníc Hispánie až po Indiu ? Veď je to priestor, ktorým možno, pokiaľ vanie priaznivý vietor, prejsť za niekoľko dní. Nebeská sféra však poskytuje cestu tridsať rokov najrýchlejšej hviezde, ktorá sa nezastavuje a nepozná a pohybuje sa stále s rovnakou rýchlosťou. Tam človek konečne pozná, čo už dlho hľadal. Tam začína poznávať Boha ... Lepšia časť našej duše je myseľ, duch. A duch je samotný rozum. A zatiaľ sú smrteľníci v zajatí bludu, keď považujú všetko to, nad čo nie je nič ušľachtilejšie, nič lepšie usporiadané a vo svojom poriadku stálejšie, za dielo obyčajnej náhody a dívajú sa na to, čo vidia v oblakoch, mrakoch, búrkach a iných nebeských javoch, ktorými je Zem so svojim susedstvom zasahovaná, ako na niečo neusporiadané. A toto bláznovstvo nie je príznačné len pre prostý ľud, ale postihlo aj tých, ktorí študujú vedy, múdrosť. Medzi nimi sú takí, ktorí svojmu prezieravému duchu pripisujú to alebo ono, čo urobili alebo zariadili, o všehomíre sa však domnievajú, že sa v ňom všetko deje bez akéhokoľvek zmyslu, z akejsi márnej pochabosti, tak akoby príroda nevedela, čo robí. A keby sa niekto spýtal, aký význam má vedieť, či bola skôr hmota alebo rozum prípadne či Boh do toho všetkého nejako zasahuje a či tým, že na tieto otázky odpoviem, som sa niečomu naučil a tým svojej nesmrteľnosti pripravil nejaký lepší údel, na otázku, čo mi to prospeje, by som odpovedal so všetko určitosťou : Viem, že všetky záhady zmeral iba Boh.”

“Viem, že všetky záhady zmeral iba Boh.”
Poznanie objavné i pokorné zároveň, tak ako pohľad na nočnú klenbu nebies posiatu tisíckami hviezd. S prekladom Senecovej knihy na kolenách a s prstom na prvej stránke biblie opäť prechádzam pamätné slová Genesis o stvorení nebies. A práve v tej chvíli, za stenami mojej izby, kde dáždnik tentoraz nepotrebujem, začína husto pršať a ja v duchu premýšľam, koľkými sférami nebies dažďové kvapky prechádzajú, kým sa nerozprsknú na parapete okna, za ktorým po ulici chodia ľudia s dáždnikmi.

MILOŠ JESENSKÝ

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
iba Boh1234523.May:09:42

čitateľov: 3006   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy