?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Kamenné posolstvo večnosti
@ eseje     18.4. 05, 02:46





Mrazivou vesmírnou temnotou putovalo teleso s priemerom niekoľkých kilometrov a hmotnosťou, povedzme, sto miliárd ton. Postupovalo nezadržateľne vpred rýchlosťou tridsať kilometrov za sekundu. V medzihviezdnej prázdnote to nemalo veľký význam. O to väčší však dostalo, keď sa hrozivý pútnik priblížil k svojmu cieľu. Tá chvíľa nastala v období vzniku jednej neveľkej slnečnej sústavy na pokraji Mliečnej dráhy. Dráha večného pútnika stvoreného z balvanov, ľadu a kozmického prachu, sa pretla s dráhou jednej z novovzniknutých planét. Zrážka bola neodvratná. Katastrofa hrôzostrašná. Materiál vesmírneho impaktu sa pri zrážke so Zemou doslova vyparil a zároveň vymrštil do výšky obrovské množstvo pozemskej horniny. Časť z nej až do kozmického priestoru.
Napriek úžasnému divadlu sa však napodiv nič zvláštneho nestalo. Takéto zrážky boli totiž v tom období, zhruba štyri miliardy rokov pred našim narodením, celkom bežné. Na každej z takýchto vesmírnych striel ale mohol byť, a pravdepodobne aj bol, materiál podporujúci vznik života. Nech už to bola kométa, planétka, asteroid či meteorit, mohol letiaci objekt niesť „cestujúcich“, ktorí boli po pristáti schopní vytvoriť život. Predovšetkým organické látky a vodu. Základné ingrediencie onej prvotnej polievky, z ktorej sa varil život.

Popísaná katastrofa predsa len čímsi k neskoršiemu vzniku života prispela. Doslova vysterilizovala planétu a pripravila ju na nasledujúci import vhodných materiálov. A tie prišli. Stačilo, aby ich nosič priletel k planéte vo vhodnom uhle, takom, aby nezhorel už nad jej povrchom a ani sa nevyparil v obrovskom výbuchu po dopade.

Už len jediná poznámka. Je veľmi pravdepodobné, ba takmer isté, že pôvodcov života dopravil na Zem kameň. Nič na tom nemení fakt, že sa tak stalo opakovane viackrát za sebou.

♣ ♣ ♣

Kameň – tá najobyčajnejšia vec na svete. Kamene – bezcenné haraburdie. Kameň letiaci nekonečným vesmírom, pokrytý, či skôr ušpinený prvotným slizom. Život na ceste. Život na kameni.
Kameň vystrelený z praku na Goliášovu hlavu, kameň hodený na policajný kordón, do okna slušného človeka.
Kameň a bolesť. Kameň a radosť. Kameň a zázrak. Kameň a človek.
Ľudia a kameň vytvorili to najprirodzenejšie spojenectvo.
Kameň umožnil život na Zemi a človek na oplátku zasa neskôr vdýchol život kameňu. Kameň letiaci z Dávidovho praku do Goliášovho čela sa premenil na Michelangelovho Dávida.

Začalo to letiacim kameňom. A je dosť pravdepodobné, že letiacim kameňom to aj skončí.

Verme, že to nebude ten, na ktorom sa hrá Malý princ.

♣ ♣ ♣

V tejto kamennej súvislosti je veľmi zaujímavé, že DNA v našich bunkách obsahuje záznam z minulosti. Génové informácie dávajú síce už dosť rozostretý, ale predsa len obraz s určitou výpovednou hodnotou o našom univerzálnom „predkovi“ spred oných štyroch miliárd rokov. My, dnes žijúci ľudia, sme vďaka tomu pamätníkmi vzniku života (toho „posledného“, ktorý napokon prežil devastujúce vesmírne bombardovania) na Zemi. Pravdepodobne kdesi tam je zakódovaný aj náš, človečí vzťah ku kameňu. Tam v tej mikroskopickej malosti je uložená veľkosť Filippa Bruneleschiho a jeho fantastická kopula florentského dómu. Sú tam zaarchivované neolitické menhiry, dolmeny a kromlechy spolu s gréckymi stĺporadiami, rímskymi akvaduktami a gotickými katedrálami. Sú tam skryté pyramídy, sfingy, sochy Moai, kamenné mestá stratené v džungli i vysokých horách. Je tam založený Angkor Vat i Tiahuanaco.

♣ ♣ ♣

Schopnosť ľudí spracovať kameň je pozoruhodná. Kameň sa stal zbraňou i magickým predmetom. Chrámom i pevnosťou. Poslúžil ako oltár i sarkofág.
Schopnosť ľudí spracovať kameň je neuveriteľná.
Pri detailnejšom pohľade na niektoré z dochovaných monumentálnych kamenných diel sa automaticky vynárajú otázky.

Ako? Prečo?

V mnohých prípadoch aj – kto?

Položené otázky sú spúšťacím mechanizmom, rozbuškou mimoriadnej aktivity ľudského mozgu, niekedy azda aj rovnajúcou sa námahe, vynaloženej na vytvorenie kamenného diela.
Odpovede zdá sa, napodiv, v bunkách zakódované nie sú. Alebo ich nevieme rozlúštiť. Neznáme odpovede nás dráždia, provokujú, podnecujú k činnosti. Možno je to tak náročky.

Možno už pri samotnom vzniku života, pri tom prvotnom zápise, ostali niektoré kolónky genetického formuláru zámerne nevyplnené.

♣ ♣ ♣

Feidiásovia, Parléřovia, Michelangelovia, Leonardovia sa nerodia každý deň. Možno aj preto, že sa v nich kumuluje obrovská energia, živiaca talent, vôľu, odvahu, odhodlanie i lásku. Iba ľudia obdarení takouto silou dokážu zo zdanlivo mŕtveho kameňa vykresať život. Géniálnych kamenárov, sochárov a staviteľov nebolo v ľudských dejinách veľa. Naopak. Bolo ich vlastne iba zopár. A predsa dokázali zmeniť svet. Vykonať kamenné zázraky.
Možno sa však iba snažili splatiť kameňu štyri miliardy rokov starý dlh.

♣ ♣ ♣

V Južnej Amerike sú stavby postavené z kamenných blokov nepravidelných tvarov, ktoré k sebe navzájom priliehajú akoby boli zlepené. Podľa odborníkov sa tak presne nedali poskladať bez opätovného skúšobného prikladania a postupných úprav styčných plôch. Problém je v tom, ako manipulovali s kamennými blokmi vážiacimi desiatky ton. Ako dali dokopy kamennú skladačku s takou presnosťou, nevie dnes nikto vysvetliť. A predsa to urobili. Ktosi prišiel s myšlienkou, že starí predinskí stavitelia dokázali kameň zmäkčiť. Urobiť ho plastickým a doslova vymodelovať do potrebných tvarov. Nezmysel? Pri dnešnom stále doslova biednom poznaní starých prehistorických kultúr a nepeknému sklonu našich súčasníkov podceňovať dávnych predkov, nie je rozumné oháňať sa takýmito striktnými vyhláseniami. To potom možno rovno za nezmysel prehlásiť múry Cuzca, Sascahuamanu, Tiahuanaca, ale aj pyramídy, kromlechy, dolmeny, ba aj konštrukciu gotických katedrál.

♣ ♣ ♣

Hovorí sa o dávnych posolstvách zakódovaných do kamenných stavieb. Niečo na tom určite bude. Podstatné však je, že rozhodujúce posolstvo, tú prvotnú správu máme asi naozaj zakódovanú v sebe. Tá pravdepodobne určila aj to, kto sa stane geniálnym kamenárom. Sochárom. Architektom. Staviteľom. Akiste dopredu určila aj ľudí zasvätených do iných tajomstiev a vládnúcich inými schopnosťami. Vyrástli po stovkách generácií, vykonali svoje mimoriadne dielo a odišli. Už dosť dlho sa zdá, že prísun géniov prestal. Možno je to aj tým, že ľudia na kameň zanevreli. Nahradili ho betónom, oceľou, hliníkom, sklom, plastmi, keramikou. Kompozitnými materiálmi. Vari ten starý, poctivý kameň naozaj doslúžil? Na prvý pohľad áno. Kamenné posolstvo sa však pokojne mohlo pretransformovať do inej podoby. A možno zasa prídu aj géniovia.

♣ ♣ ♣

Teraz dávajte pozor. Čo ak ľudia kamennými stavbami plnili akýsi plán odkazov, posolstiev alebo dokonca varovaní? Mohol to byť akýsi trvalý príkaz zakódovaný v DNA? Ak áno, ľudia ho plnili nevedomky. Azda iba niektorí jednotlivci, zasvätenci, vedeli o povinnosti plniť pradávno uloženú úlohu.

Čo ak predsa len členovia všetkých tých tajných spoločenstiev, templármi počnúc, slobodomurármi pokračujúc a hoci ufológmi končiac, viac-menej správne tušili, že naše pozemské bytie ovplyvňujú tajuplné mechanizmy, nepoznané sily a nevysvetliteľné javy, že náš osud ovplyvňujú hrozivé proroctvá a ohrozujú prastaré kliatby.

Nedobrali sa síce podstaty problému, ale to, že netušili o existencii DNA, im v nadšení a následnom uspokojení z tajomna vôbec nevadilo. Pri obcovaní s neznámymi silami im žiadna DNA nechýbala.

Tak či onak, ľudí čosi odjakživa nutkalo tesať do kameňa a skladať ho do tu viac, tu menej zložitých celkov. Kameň ich vyzýval, priťahoval, lákal. Neodolateľne. Nútil ich dotýkať sa ho a tým, ktorí si to zaslúžili, sa bezvýhradne odovzdával. Dovoľoval im vydolovať zo seba krásu. Bol vari aj on, tak, ako ľudia kýmsi alebo čímsi „naprogramovaný“?

Čo to bolo za úlohu, ktorú ľudia celé tisícročia stavaním kamenných stavieb usilovne plnili? Kto ju naplánoval, kto prikázal? Prečo je nám kameň taký blízky?


♣ ♣ ♣


Možno sa to raz dozvieme. A azda súčasne nájdeme aj odpoveď na tú najzákladnejšiu otázku – kto vlastne sme, čo tu chceme a ako to s nami dopadne. Je však neisté či potom, keď sa to dozvieme, budeme šťastnejší. Asi sotva. V každom prípade však budeme múdrejší. A to sa nám môže len zísť.

Peter Pačaj

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (4) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
kamen...enclave18.Apr:08:13
zhrnutieenclave18.Apr:08:09
krásnejanet18.Apr:06:35

čitateľov: 3772   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1483)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy