?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


A tak sa zrodila z hriešnice kajúcnica/O ženách, ktoré stretávam alebo o mojej obľúbenej svätici
@ eseje     14.3. 05, 04:43

O ženách, ktoré stretávam alebo o mojej obľúbenej svätici


Je zaujímavé sledovať do akej miery sa v našom živote opakujú situácie, ktoré sa vyznačujú vzácnou priazňou inak prelietavej víly inšpirácie. Cestou do práce pravidelne stretávam tri pohľadné dámy, s ktorými by som vás teraz rád zoznámil i keď naša konverzácia spočíva výlučne na výmene pohľadov pri obchádzaní na chodníku, či z protiľahlých strán prechodu pre chodcov.

Prvou z nich je Baletka, ktorú som tak nazval pre drobné krôčiky primerané subtílnej postave, s tmavými vlasmi stiahnutými vzadu do spony, takmer vždy prítomný úsmev a chôdzi s ľahkosťou éterickej tanečnice. Baletku stretávam spravidla na prvej križovatke od autobusovej zastávky, zatiaľ čo ďalšiemu zážitku vďačím spravidla úseku chodníka pred kultúrnym domom. Basketbalistka so záhadným pohľadom šedomodrých očí s výškou cez meter deväťdesiat, s plavými vlasmi bojovne vyčesanými do chochola a veľkou športovou taškou prehodenou cez plece aj pri nedostatku fantázie pripomína atlétku práve vychádzajúcu z olympijskej šatne a pri jej nadbytku zase severskú bohyňu Freyu pevne zvierajúcu oťaže svojho vojnového povozu. Tretiu z nich, ktorá mi spríjemní posledný úsek cesty medzi samoobsluhou a knižnicou som premenoval na Máriu Hebrejskú. Toto meno, ktoré sa mi zdalo byť patričné k vyjadreniu jej osobitného pôvabu dostala po legendárnej alchymistke, vynálezkyni balneum Mariae, pričom si moja fantázia čas od času pohráva s rôznymi predstavami zahŕňajúce vodný kúpeľ ako súčasť laboratórnej práce až po radovánky skutočného kúpeľa s Máriou.

Zatiaľčo pohľad na Máriu dotvára už po niekoľko mesiacov svojráz môjho rána, jej menovkyňa spred jeden a pol tisícročia určite neprekročí hranicu deliacu jej svet od nášho, i keď moju pozornosť poslednú dobu neodbytne zamestnáva. Napokon niet sa čomu čudovať, ak zvážime, že ide o sväticu, ktorej životopis sa v prvej polovici podobá skôr na staroveké vydanie „Denníka červených črievičiek“ ako na hagiografiu ctihodnej patrónky, oslavovanej 2. apríla.

Ženu s telom zahaleným do dlhých, až takmer po kolená splývajúcich vlasov, nesúcu tri pecne chleba, ako ju napríklad vidíme zobrazenú na empore kostola v devonskom Kenne poznáme predovšetkým zo správy Cyrila zo Scythopolu Ten v traktáte „Život Cyriaka“ spomína, ako dvojica jeho žiakov stretla pustovníčku v púšti za Jordánom, pričom jeden z nich mal byť Zosimos, rehoľník, ktorý „vo veku päťdesiat tri rokov uposlúchol príkaz neznámeho hlasu, odišiel z kláštora a odobral sa k brehom Jordánu“. Jedného dňa sa modlil na odľahlom a nehostinnom mieste, keď tu zrazu dopadol na piesok púšte nad ktorým bol pri rozjímaní sklonený, tieň ľudskej postavy.

„Myslel si, že je to nejaký duch i zaštítil sa znamením kríža, ale keď pozdvihol zrak, videl, že je to žena. Telo mala celé tmavé, ako ho opálili slnečné lúče, vlasy dlhé a biele ako vlna. Zosimos šiel ku nej, sotva ju zbadal, pretože mnoho dní stretával len vtáctvo a zver, veľmi ho zaujalo, kto je táto žena blúdiaca pustatinou.“

Ku konverzácii však došlo, až keď starnúci Zosimos dobehol k vyschnutému riečisku. Zatiaľ čo žena prebehla, vyčerpaný pustovník zostal na druhom brehu a volal na ňu, aby sa zastavila. Tajomná neznáma odpovedala:

„Zosimos, nedívaj sa na mňa, nemôžem s tebou takto hovoriť. Som žena a navyše aj nahá. Ak sa chceš pomodliť za úbohú hriešnicu, hoď mi kus svojho odevu, aby som mohla skryť svoju ženskú nahotu a modliť sa spoločne s tebou.“ Zosimos ako pravý gentleman teda urobil, čo žiadala, otočil sa k nej chrbtom, sňal si plášť a podal jej ho. „Žena si plášťom zakryla svoje citlivé miesta, nato si vzájomne požehnali a začali sa modliť. Ležali pri modlitbe na zemi a tu si Zosimos všimol, že sa žena vznáša asi lakeť nad zemou a modlí sa visiac vo vzduchu.“

Je pochopiteľné, že nebohého mnícha zachvátila pri tomto pohľade hrôza, keďže sa domnieval, že ide o nejaký druh diabolského mámenia. Napriek tomu statočne zotrval ešte niekoľko hodín v modlitbách, kým sa záhadnej spoločníčky spýtal kto je a ako sa ocitla v takej pustatine samotná. Dočkal sa nasledovnej odpovede:

„Aby som Ti pravdu povedala, otče, musím sa červenať, keď ti mám vylíčiť svoje hanebné činy, keďže je moja duša obťažená ťažkými hriechmi. Pokiaľ ti ich začnem líčiť, bezpochyby odo mňa utečieš, ako by si utiekol aj pred hadom, a tvoje uši nebudú chcieť počuť, aké hanebnosti som páchala.“

Môžeme si blahoželať, že Zosimos tak neurobil a my sa môžeme oboznámiť s pikantnými podrobnosťami v stredoveku nesmierne obľúbeného a príjemne napísaného príbehu o Márii Egyptskej, ktorá opustila rodičovský dom, aby si v Alexandrii zarábala ako prostitútka.

„Hanbím sa už len pri spomienke na to, ako mrzko som premrhala svoje panenstvo a ako neukojiteľné boli moje nerestné túžby“, zdôverila sa Mária Zosimovi. „Pokúsim sa ti v krátkosti vyložiť, akým žiarom planuli moje zmysly - žila som takto po sedemnásť rokov, bez najmenšej hanby som nechávala v sebe horieť zmyselnosť. Nevzala som si za svoje stratené panenstvo žiadny darček a nikdy som nič neprijala, i keď mi všeličo dávali. Planula som zmyselnou túžbou a páchala hriechy, bez toho, aby som čokoľvek prijala, od bohatých či chudobných. Žobrala som a priadla kúdeľ. Moje túžby boli také neukojiteľné, ako som ti vravela, že som sa neustále bahnila na hnojisku chlipnosti a tým miernila žiaru, aká ma spaľovala. Taký život mi pripadal krásny.“

Aby sme to trochu skrátili, keď Mária dovŕšila dvadsaťdeväť rokov, pripojila sa zo zvedavosti ku skupine egyptských a líbyjských pútnikov do Jeruzalema, pričom za plavbu platila tak, že sa ponúkala lodníkom, k čomu úprimne a kajúcne priznáva:

„Niektorí zostali k mojim žiadosťam hluchí, iní ma však zobrali k sebe a doviedli na loď. Vyplávali sme a ja som zviedla k hriechu aj tých úbožiakov, ktorí predtým nechceli“.


Po príchode do Jeruzalema, došlo v Máriinom živote k zásadnému obratu, keď jej akási neviditeľná a nezdolateľná sila zabránila vstúpiť do chrámu.

„Sotva nadišiel deň sviatku svätého Kríža ponáhľali sa po svitaní všetci do kostola a ja som sa pridala k ostatným. Prišla som do chrámovej predsiene, keď už začínala slávnosť, dav ma niesol so sebou a sama som sa snažila pretlačiť dopredu, ale v určitej chvíli som bola odstrčená späť. Dostala som sa s pútnikmi až ku dverám kostola, predierala som sa namáhavo dopredu, ale vo chvíli, keď som už vchádzala dovnútra, mi v tom nejaká nadzemská sila zabránila a znemožnila vstúpiť do kostola, hoci ostatní vstupovali bez najmenších starostí. Ocitla som sa sama v chrámovej predsieni. Myslela som si, že sa mi nepodarilo vojsť pretože nemám silu, vmiesila som sa preto do davu a dúfala, že ma so sebou vnesie dovnútra., ale všetka moja námaha vyšla navnivoč. Bolo to, akoby pri vchode bolo nasadené celé vojsko, aby mi zabránilo vstúpiť. Skúsila som to ešte trikrát, alebo štyrikrát, ale nadarmo. Zostala som teda v kúte chrámovej predsiene a uvažovala, z akého dôvodu nemôžem uvidieť drevo svätého Kríža, až kým som božím vnuknutím nepochopila, že tým dôvodom sú moje nízke hriechy a hanebné skutky.“

A tak sa z hriešnice zrodila kajúcnica dobrovoľne voliaca pobyt v nehostinnej púšti.

„Keď som zjedla tri bochníky chleba, ktoré som si kúpila, živila som sa len bylinkami, ktoré som v tejto pustatine našla. Šaty v ktorých som prebrodila Jordán, sa roztrhali a dlho som trpela horúčavou i chladom. Odo dňa, kedy som prebrodila Jordán, aby som žila v osamelosti som nestretla ľudskú bytosť, žila som tu len s divou zverou.“

Keď si vo svojom vnútri hlboko pohnutý pustovník vypočul Máriino rozprávanie až do konca, prisľúbil, že sa s ňou presne o rok stretne na tom istom mieste na Zelený štvrtok a prinesie jej hostiu. Keď sa tak stalo, dohodli sa na ďalšej schôdzke. Keď sa však Zosimos o rok na ňu dostavil, našiel však už iba Máriino mŕtve telo, ktoré mu do skalnatej pôdy pomohol pochovať lev.

Nepochybne každý z nás, práve tak ako aj ja, má svoje dôvody, prečo pri tomto rozprávaní ostal až do jeho rozuzlenia. „Putovanie svätej neviestky“ je príbehom, ktorý môže hovoriť vo viacerých významových rovinách a vysvetľuje, ako sa jeho protagonistka dostala do pozornosti umelcov nielen východného, ale i západného sveta. Od trinásteho storočia ju nájdeme medzi postavami na vyrezávaných kamenných stĺpoch, na vitrážach katedrály v Chartres, Bourges a Auxerre, aj ako patrónku viacerých kaplniek a kostolov. K tomu môžete na dôvažok pridať predstavy, ktoré nájdete vo svojej mysli - Maria aegyptiaca levitujúca v modlitbe vedľa starého pustovníka, bezmenný hrob v skalnom údolí, lev, ktorý tam sedí na stráži a napokon slnko zapadajúce nad púšťou, červené ako svetlo semaforu na križovatke, za ktorou už vidím prvú z tajomných dám, ktoré každodenne stretávam.

MILOŠ JESENSKÝ



pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (1) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
obrazLev14.Mar:14:56

čitateľov: 3495   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy