?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


O rusalkách a amazonkách
@ eseje     24.2. 05, 05:57


Prednedávnom prijala istá dáma moje pozvanie na večeru. V reštaurácii sme dostali stôl, ktorý stál vedľa do steny zabudovaného akvária, takže som svoju šarmantnú spoločníčku pozoroval akoby na pozadí morskej hlbiny - bublinky stúpali v trblietavých retiazkach ku hladine, vodné rastliny sa vlnili a pestrofarebné ryby bizarných tvarov poletovali ako motýle okolo jej gaštanovohnedých vlasov. Okúzlený týmto pohľadom som nevdojak vyslovil nahlas to, čo som si už dlhšiu chvíľu myslel: „Vyzeráte ako rusalka...

Keďže mám na existenciu morských víl svoju vlastnú teóriu a príležitosť to umožňovala, vysvetľoval som dáme akým spôsobom možno rusalky rozpoznať, aj keď je ich niekedy veľmi ťažké odlíšiť medzi ostatnými ženami. Príjemná rozprava neskôr od tejto témy odbočila a keďže sa nepatrí počúvať pri stole súkromný rozhovor iných, budem - aby som správne usmernil vašu zvedavosť - rozprávať radšej o amazonkách...

Starovekí Gréci boli jeden z mála historických národov, ktorým Amazonky z pomedzia oikumené doslova učaroval. Pri štúdiu starovekých pamiatok z krajiny pod Olympom postupne dôjdeme k názoru, že viera v existenciu kmeňa bojovných žien u mužov toho obdobia hraničila takmer s obsesiou . Mýty o nich boli rozšírené v mestách Malej Ázie i v gréckych kolóniách Čierneho mora, na polostrove Peloponéz i na pobreží Egejského mora. Dramatické scény vojny s Amazonkami nájdeme na amforách, reliéfoch chrámu v Selimente, Apolónovej svätyni v Bassai, na stenách halikarnasského mauzoléa, na aténskej Akropole, v Artemíziu, v Magnézii nad Maiandrom, v maloázijskej Iónii a na sarkofágu z etruských Tarquinií. V početných kópiách sa dochovali sochy Amazoniek pripisované Feidiovi, Polykleitovi, Krésilovi, či pergamskej umeleckej škole.

Boli národom“, sumarizuje v prvom storočí pred n. l. Diodóros Sicílsky, „ktorému vládli ženy. Jeho spôsob života bol značne odlišný od nášho. Ženy sa cvičili v boji a museli slúžiť určitú dobu vo vojsku. Počas tejto doby zostávali pannami. Po prepustení z vojenskej služby sa vydávali, aby mali deti. Všetku moc nad verejným životom si však ponechávali vo svojich rukách. Muži viedli domáci život, tak ako v našej spoločnosti vydaté ženy.

Grécky historik nám rovnako zanechal jedno z vysvetlení mena bojovných žien odvodzovaného od slova „amazos“ (bezprsé), keďže si podľa tradície odstraňovali pravý prsník, aby im neprekážal pri streľbe z luku. Ide naozaj o naivnú interpretáciu a to tým skôr, že v antickom výtvarnom prejave tento znak Amazoniek chýba. Presvedčivejším sa zdá byť názor, podľa ktorého ženy z Efezu začali bojovať a obrábať pôdu, a keďže žali („amao“) opásané pásom („zóné“), hovorilo sa i Amazonky. Na základe toho ich zase Strabón stotožnil s kaukazskými kmeňmi, kde ženy „vlastnými rukami vykonávali všetko, čo si vyžaduje orba a pestovanie rastlín, či pastierstvo, no predovšetkým chov koní.“ Podľa inej mienky pochádza slovo „Amazon“ z iránskeho kmeňového názvu Hamazan, čo znamená „bojovník“.

Je veľmi pravdepodobné, že príbehy o Amazonkách siahajú až do samotného suterénu obdivuhodnej stavby antickej mytológie. Grécke príbehy o vojnách s Amazonkami, o ich invázii do Attiky, o súbojoch s Héraklom a Thézeom, tradícia podľa ktorej bojové ženy a iné barbarské východné kmene prišli na pomoc obliehaným Trójanom predstavujú možno matnú spomienku na konflikty novogréckeho obyvateľstva s autochtónnymi národmi. Ich lokalizácia nie je pritom vôbec jednoduchá - antickí autori umiestňovali kráľovstvo Amazoniek na rozmanité miesta pri pobreží Čierneho mora a na Kaukaze až po Kerčský prieliv na severe. Podľa Strabóna Amazónky sídlili nielen v Ponte, ale aj v horách pod kaukazskou Albániou v susedstve s Gargaranmi, na severnom úpätí tých častí kaukazského pohoria, ktoré nazývali Keraunia.

Výjavy z bojov starých Grékov a Amazoniek sa zachovali predovšetkým na viac ako štyroch stovkách vázových malieb. Najstaršie z nich pochádzajú zo 7. stor. pred n.l. pričom na nich vidíme ženy vo výzbroji peších ťažkoodencov, v prilbách s chocholmi, pričom o storočie neskôr sú skôr zobrazované ako jazdkyne v nápadnom orientálnom odeve s lukom, mečom a dvojitou sekerou, nápadne podobné bronzovým sekerám nachádzaných na maloázijských pohrebiskách v regióne siahajúcom až po dnešnú Sýriu.


Pri najstaršej zmienke o Amazonkách u Homéra, kde sú nazývané „mužatkami“ (II, II, 189,VI) sa o príslušníčkach ženskej armády pochodujúcej do vojny o Tróju dozvieme sotva o niečo viac ako to, že žili v Ponte, odkiaľ podnikali vpády do Lýkie a Frýgie. Na slovo je už menej skúpy Herodotos (IV, 110-118) v ktorého rozprávaní vtrhli Amazonky po vojnách s Helénmi z Malej Ázie k brehom Maiótskeho jazera (teda Azovského mora) a k rieke Tanaisu (k Donu), kde sa spojili so Skýtmi a založili rod Sauromatov. Zo zväzkov Skýtov s Amazonkami Herodotos usudzoval, že sarmatské ženy si uchovali tradičný spôsob života Amazoniek, keďže jazdili na koňoch, lovili, obliekali sa ako muži a spoločne s nimi tiahli aj do vojny. Podľa neho sa nijaká sarmatská dievčina nevydala, pokiaľ nezabila aspoň jedného muža z radov nepriateľov.

„Otec dejepisu“ musel mať veľmi dobrých informátorov, keďže jeho správy o Amazonkách podopreli v modernej dobe archeologické nálezy. Na území od južného Uralu po dolný tok Donu, kde mali žiť sarmatské kmene o ktorých historik Efor z Kýmy (405-330 pred n.l.) diskrétne prezrádza, že boli „gynaikokratúmenoi“ (ovládaní ženami) sa totiž vykopalo značné množstvo hrobov sauromatských žien s kultovými predmetmi, osobnými ozdobami a zbraňami, predovšetkým s lukmi a šípmi.

Viera v existenciu Amazoniek sa udržala po veľmi dlhú dobu a v mojej hlave dokonca dodnes. Pre vysvetlenie zatiaľ nebudem predbiehať udalosti, ale neodpustím si spomenúť učené autority a knihy, ktoré - v tom najlepšom prípade - už viac ako päťsto rokov nenájdete v kníhkupectve na regáli s bestsellermi. Tak napríklad Iordan vo svojej „Histórii Gótov“ zo 6. storočia zaradil do svojho diela kompilát rozprávania o Amazonkách z antických prameňov, podobne tak postupovali aj neskôr byzantskí kronikári ako bol Georges Amartolos v 9. storočí, od ktorého si zmienku o Amazonkách vypožičal staroruský letopisec Ján Zonaras vo svojej „Svetovej histórii“ v 12 storočí. Mimoriadnu pozornosť venoval Amazonkách v traktáte „De regimine principum“ Tomáš Akvinský (1227-1274), pričom ich doctor angelicus uvádza so zdvihnutým prstom ako varovný príklad toho, že sa ženám nepatrí zúčastňovať na vojenských akciách. Ktovie, aký dôvod mal zase florentský zemepisec Brunetto Latino (1230-1294), keď v diele „Liber thesaurorum“ zaradil bojovné ženy medzi monstra (neveľmi lichotivá klasifikácia si azda nevyžaduje prekladu), zato fascináciu Amazonkami neskrýval taliansky polyhistor Eneas Silvius Piccolomini, neskoršie známy ako pápež Pius II (1405-1464). Vo svojej široko koncipovanej, i keď pre smrť nedokončenej „Cosmographii“ im dokonca venoval osobitnú kapitolu.

Iní stredovekí pisatelia prejavili natoľko originality, že antickú tradíciu zručne vkomponovali do národných dejín. Príkladom môže poslúžiť Pavol Diakon (720-799) s „Históriou Longobardov“, Adam z Brém (zomrel 1081), autor „Dejín biskupov hamburskej cirkvi“, či pražský kronikár Kosmas.

V polovici 12. storočia sa po celej kresťanskej Európe rozšírila rýchlosťou požiaru zvesť, že sa niekde „na vzdialenom Východe“ nachádza ríša mocného „kňaza Jána“. Jej existenciu mali potvrdiť tri apokryfné listy adresované byzantskému cisárovi Manuelovi I. Commeniovi, cisárovi Fridrichovi I. Barbarossovi a pápežovi Alexandrovi III (čitateľom Ecovho „Baudolina“ asi dôverne známe). Domnelé kráľovstvo kresťanského vladára, ktorý sa mal pripravovať k pochodu na Jeruzalem a mohol byť vítaným spojencom križiakov sa však cestovateľom nepodarilo objaviť. Podobne tak ani vybájenú krajinu bojovných žien, ktorá sa podľa apokryfu mala nachádzať niekde na hranici s Indiou. Tvrdilo sa v ňom, že Amazonky majú vlastné kráľovstvo na ostrove zo všetkých strán obkoleseným riekou. Muži s nimi nežijú, ani sa ich nepokúšajú vyhľadávať, aby za to nezaplatili životom. Prichádzajú len v určitú dobu, zostanú u žien týždeň, alebo dva a potom sa opäť vzdialia. Keď sa narodia chlapci, vychovajú ich Amazonky do siedmeho roku života a potom odovzdajú otcom, dievčatá si však u seba nechávajú. V liste sa tiež vykresľuje aj bojovnosť a odvaha týchto žien.

Benátsky kupec Marco Polo(1254-1323), ktorý podnikol niekoľko dlhých ciest do vzdialených končín Ázie spomína vo svojom cestopise zase existenciu Mužského a Ženského ostrova v Arabskom mori, pričom ďalšiu variáciu tohto tvrdenia uvádza aj jeho súčasník Niccolo de Conti, cestujúci po Oriente v rokoch 1419-1444. Z cestovateľov o Amazonkách píše Ruy Gonzales de Clavijo (zomrel 1412), ktorý v službách kastílskeho kráľa Henricha podnikol cestu do Strednej Ázie. Jednu z najbizarnejších historiek však prináša člen Magalhaesovej prvej plavby okolo sveta Francesco Antonio Pigafetta (1491-1534), keď vo svojej správe zmieňuje exotický ostrov Ocoloro neďaleko pobrežia Jávy kde vraj pobývajú ženy, ktoré sa „nechávajú oplodniť vetrom.

Podivnou zhodou okolností meno Amazoniek preniklo aj za oceán za ktorým - ako verili Gréci - sa už nachádzajú hranice sveta. Keď sa v roku 1541 sledoval Francisco Orellano tok najmohutnejšej juhoamerickej rieky, aby priviedol pomoc zdecimovanej španielskej armáde objavil pri jej ústí indiánske kmene, ktorých náčelníčkami boli ženy a pod vplyvom antickej tradície ju nazval Amazonkou.

Zvláštnym aspektom fenoménu nazývaného niektorými autormi amazonskou mytologemou je jej psychosociálny vzorec, ktorý môže objasniť plošný výskyt o bojovných ženách, o nadvláde žien a ich krajinách, ktoré vznikli nezávisle od seba v rôznych končinách sveta. Odkazom mýtov o Amazonkách je diskusia o binárnej opozícii mužov a žien, vyplývajúca jedna z biologických predpokladov, jednak zo sociálneho rozlíšenia založeného na deľbe práce a rodinných funkcii. Tieto tradície na celom svete stavajú do protikladu mužov a ženy ako dva rôzne svety, ktoré sa len niekedy otvárajú jeden druhému. V podtexte legiend o Amazonkách možno dešifrovať prapôvod modernej diskusie na tému emancipácie, prípadne jej hlboké nepochopenie, ak sa pre samotné argumenty zabudne, že jednotiacou silou spájajúcou mužský a ženský svet je už od ich stvorenia láska.

Aj keď podobné úvahy vďaka možným psychoanalytickým aspektom prekračujúcim zámer tohto článku môžu pre čitateľov predstavovať aj niečo viac ako rozptýlenie na spôsob rozmarnej causerie, ostáva mojím úprimným presvedčením, že amazonky, práve tak ako aj rusalky žijú naozaj medzi nami. Je možné ich nielen poznať, ale aj vzájomne od seba odlíšiť. Amazonky, ktoré tiež žijú takmer nepozorované medzi ostatnými ženami vstupujú napríklad do reštaurácie s uštipačnou poznámkou „Ďakujem, ale ja viem, ako sa otvárajú dvere" a pokusu pomôcť im s vyzliekaním kabáta v šatni sa bránia s rovnakou rozhodnosťou, akoby ste sa ku nim blížil s inkvizičným železom rozžeraveným do červena. V neradostnej perspektíve takéhoto večera vyplneným poznámkami typu „Ďakujem, kabát si vyzlečiem sama", či „Ďakujem, jedlo si dokážem objednať aj sama" je preto najlepšie postarať sa o to, aby si kabát rovno nechala na sebe a čo najrýchlejšie ju dopraviť domov (ach, nie, aj to predsa dokáže sama ! ).

Z tohto pohľadu dáma môjho večera v žiadnom prípade nebola amazonkou. A to je nielen dôvod, prečo ju môžem považovať za rusalku, ale podeliť sa s vami so svojím hlbokým presvedčením, že rusalky (žiaľ, práve tak aj amazonky) skutočne existujú.

MILOŠ JESENSKÝ

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (3) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
príjemné čítaniejanet25.Feb:07:58

čitateľov: 6466   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy