?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Päťsto panien na krku
@ eseje     2.2. 05, 03:37

Nebol kráľom, ale najhroznejším tyranom, aký kedy dosiahol vlády. Povraždil množstvo ľudí a osud tých, ktorých ponechal pri živote, bol taký smutný, že tí, ktorí zahynuli, boli v porovnaní s nimi šťastní. Nemučil iba jednotlivých poddaných, ale týral celý štát. Okrádal vlastné mestá, aby okrášlil mestá za hranicami a cudzím národom posielal dary, za ktoré platili Židia vlastnou krvou. Následkom toho namiesto skoršieho blahobytu a starodávnych dôstojných zvykov, nastúpilo úplné ožobráčenie a demoralizácia národa. Za Herodesa v priebehu niekoľkých rokov podstúpili Židia viacej súženia ako ich predkovia v dlhom období od odchodu z Babylonu a od návratu za Xerxesa,“

Josephus Flavius

Dôkazy o krutosti židovského kráľa Herodesa I. Veľkého sú podľa dochovaných záznamov starovekých autorov, medzi ktorými hraje Flavius Josephus významnú úlohu, nesporné. Herodes asi naozaj patril medzi elitu vtedajších krutovládcov. Tu však treba zdôrazniť, že krutosť a bezohľadnosť boli vlastné všetkým starovekým panovníkom bez rozdielu. A prím v tomto ohľade hrali práve orientálni vladári. Medzi nimi i tí židovskí. A takisto treba dodať, že panovníkov, používajúcich kruté metódy vládnutia, navzájom odlišovala iba ich veľkosť. Veľkosť rovnajúca sa ich schopnostiam. Ich odvahe, odhodlaniu dosiahnuť vytýčené ciele, schopnosti disciplinovane podriadiť všetko svojej túžbe po moci. Veľkosť skladajúca sa z inteligencie, rozhodnosti, predvídavosti, dôslednosti, tvrdosti, organizačných schopností, a v neposlednom rade, od šťastia.

Herodes bol schopný muž. Dokonca ho bez preháňania možno zaradiť medzi najschopnejších vládcov staroveku. Na vtedajšie pomery vládol dlho, tridsaťtri rokov. Nikdy by to nedokázal, keby sa pokúsil byť dobrým, ľudským, spravodlivým panovníkom. Je prakticky isté, že čosi také ho ani nenapadlo. Napokon, takí panovníci sú iba v rozprávkach.

Hoci je Herodes dodnes známy predovšetkým svojou krutosťou, a to vo veľkej miere aj zásluhou kresťanov, ktorí ho osočili z vraždenia (nedokázaného a nepravdepodobného) betlehemských nemluvniatok, nemožno mu uprieť ani niekoľko pozoruhodných kladných skutkov.
Áno, dal zabiť veľké množstvo ľudí, vrátane vlastnej manželky, dvoch synov i ďalších príbuzných. Dal zlikvidovať celé rodiny. A tisíce obyvateľov svojho kráľovstva. Ale ktorý z vládcov blízkeho či vzdialenejšieho starovekého východu tak nečinil?

Napríklad jeden z Herodesových predchodcov na kráľovskom tróne, Hasmoneovec Alexander Jannaios, okrem iného tak kruto prenasledoval farizejov, že pri jednej príležitosti ich dal naraz osemsto ukrižovať. Ale Jannaios zároveň dokázal rozšíriť hranice kráľovstva o mnohé nové územia. Vybudoval dielo, z ktorého ťažili ďalšie generácie, Herodesovu nevynímajúc.

Nuž, bez akéhokoľvek ospravedlňovania despotických manierov treba objektívne skonštatovať, že krutosť a bezohľadnosť patrila do bežnej vládnej výbavy každého starovekého panovníka, zvlášť v Oriente. Teda, inak povedané, nebolo to nič mimoriadneho. A tým vlastne táto skutočnosť do značnej miery stráca na zaujímavosti.

Oveľa zaujímavejšie sú preto kladné skutky starovekých vládcov. Aj Herodesa, toho, podľa tradície antickej i kresťanskej, bezmála „patologického hrdloreza“. A nemá ich na konte málo. Ibaže sa o nich veľmi nehovorí. Jednak preto, že to nepasuje do vytvoreného obrazu vraha neviniatok, jednak preto, že na dobré skutky sa skôr zabúda. Našťastie, pre aspoň akú, takú objektivitu, či spravodlivejšie hodnotenie významných postáv minulosti, sú ešte stále k dispozícii údaje svedčiace o, prinajmenšom, dvojtvárnosti panovníka Herodesa I. Veľkého.

Herodes sa nesporne zaslúžil o obnovenie veľkosti židovského štátu, ktorý za jeho vlády narástol takmer do rozmerov voľakedajšieho Dávidovho kráľovstva, ktoré sa kedysi rátalo medzi regionálne veľmoci. Takisto jeho zásluhou bola obnova poriadku v Palestíne, časti Sýrie a priľahlých oblastiach. A to pri večne znesvárených susedoch, mocenských chúťkach každého miestneho vodcu a za zložitých politických pomerov na Blízkom východe, to nebolo málo. A čo bolo vari najdôležitejšie, Herodes svojou politikou, založenou na úzkej spolupráci s Rímom (hoci mnohí ho za to nenávideli a považovali za kolaboranta a zradcu) dokázal oddialiť tragédiu židovského národa bezmála o celé storočie. Nevraviac o tom, že napriek hodnoteniu Jozefa Flavia, to ani po ekonomickej stránke asi nebolo také hrozné. Skôr ako o ožobráčení celého národa, by sa azda dalo hovoriť o prosperite krajiny ako celku. Herodesovou nehynúcou zásluhou bolo znovuvybudovanie Jeruzalemského chrámu, centra židovského sveta i vesmíru. Postavil Bohu a ľuďom svätostánok hodný obdivu i po dvoch tisícročiach. Napriek tomu, že jeho veľkosť a krása netrvala dlho.

Už to by stačilo na zmenu nekompromisne negatívneho hodnotenia tohto muža. Ale Herodes vykonal aj iné zaujímavé, ba možno povedať, že skutočne hrdinské činy. Akokoľvek potom dokázal svoje meno pošpiniť, samé osebe ostali činmi chvályhodnými.

Tento príbeh sa začal v roku 40 pred našim letopočtom, v čase keď parthský princ Pakoros dobyl Sýriu a na tri roky zrušil v celej oblasti rímsku nadvládu. Táto úspešná akcia bola súčasťou dlhotrvajúceho zápasu Ríma s Parthskou ríšou. Rimania sa snažili prenikať na východ cez Sýriu do Mezopotámie, Asýrie a ďalej do Médie, no narážali pritom na mocný odpor bojovných Parthov, ktorí tieto oblasti ovládali. Vojna s nimi stála Rím veľké úsilie, mimoriadne finančné náklady a ťažké straty. Už v roku 53 pred n.l. utrpelo impériem ponižujúcu porážku v severnej Sýrii, pri ktorej zahynul aj vojvodca a jeden z najbohatších a najvplyvnejších Rimanov, Marcus Licinius Crassus. Situáciu ešte navyše komplikoval aj fakt, že v roku 49 pred n.l. sa začala v Ríme občianska vojna. Jej peripetie zasahujúce aj do blízkovýchodnej politiky impéria sú príliš zložité a pre toto rozprávanie nepodstatné. Stačí, ak si uvedomíme, že Parthovia spolu so Sýriou prakticky ovládli i Palestínu.

Okamžite sa ukázala povestná nesvornosť Židov. Muž menom Antigonos, príslušník rodu Hasmoneovcov, ktorí tvorili predchádzajúcu kráľovskú dynastiu, zatúžil po stratenej moci svojich predkov. Rozhodol sa využiť situáciu a obrátil sa na parthského vojvodcu so žiadosťou o udelenie moci v krajine. Sľúbil mu za to tisíc talentov a päťsto mladých dievčat z dobrých židovských rodín pre kráľovský hárem. V ceste za týmto predsavzatím mu však stáli dvaja bratia, Fasael, vládnúci v Jeruzaleme a Herodes, správca Galileje. Fasael nebol vážnou prekážkou. Parthovia ho zajali a on spáchal samovraždu. Ťažšie to bolo s Herodesom. Ten nemienil predať svoju kožu tak lacno. A už vtedy sa ukázala jeho veľkosť. Pred okupantmi sa mu podarilo uniknúť do neskôr takej preslávenej horskej pevnosti Masada nad Mŕtvym morom a zachrániť si tak život. Neschoval sa tam však sám. Okrem rodiny si so sebou vzal aj oných päťsto dievčat určených pre potešenie parthskému vládcovi.

Bola to facka nielen zradcovi Antigonovi, ale aj Parthom. Antigonos sa síce z vôle okupantov kráľom stal, no zo svojho trónu sa netešil dlho. Herodes, ktorému sa po dobrodružnej ceste ešte v tom istom roku podarilo dostať do Ríma, sa tam rozhodnutím senátu stal takisto izraelským kráľom. Malo to ale malý háčik. Najprv si svoje kráľovstvo musel dobyť. Herodes neváhal a urobil to. Najprv dobyl Galileu a Samáriu a napokon s pomocou Rimanov aj Jeruzalem. Zvíťazil, pretože si vybral mocnejších spojencov a vybral si ich preto, že mu to myslelo oveľa lepšie ako Antigonovi. Bol predvídavý, lepšie dokázal odhadnúť vývoj situácie. Bol skrátka schopnejší, ako jeho protivník. Ale to sme sa už príliš vzdialili od chvíle, keď pod žiariacimi hviezdami stúpal po úzkom kľukatom chodníku na vysokú strmú horu dlhý zástup zahalených postáv.

Herodesov brat Fasael bol ťažkopádny a tvrdohlavý človek. Nedal si povedať, že mu hrozí veľké nebezpečenstvo. Darmo za nim posielal Herodes poslov s naliehavými varovnými listami. Ostal sedieť za Jeruzalemskými múrmi, o ktorých si naivne myslel, že ho ochránia pred celým svetom. Neochránili. V tom čase sa však už Herodes staral iba o seba. V žiadnom prípade nemohol ostať vo svojej Galileji, v tom úrodnom, ľudnatom kraji, nesmierne príťažlivom pre každého dobyvateľa. Potreboval sa schovať, uchýliť do bezpečného úkrytu. Potreboval zmiznúť. Vedel o takom úkryte, ale to miesto bolo vzdialené mnoho míľ smerom na juh. Bolo sa k nemu treba dostať cez celé izraelské kráľovstvo. Z Galilei cez Samáriu až takmer na južnú hranicu Júdei.

Herodes si pomyslel, že je to čosi ako návrat strateného syna domov. Miesto, ktoré si vybral za svoj úkryt bolo totiž neďaleko jeho rodnej krajiny, Edómu. Mal na mysli rozľahlú prírodnú pevnosť na vysokom, neprístupnom skalnom ostrohu, vypínajúcom sa nad vodami Mŕtveho mora. To miesto sa volalo Masada.

Cestovať v Herodesových časoch Palestínou severojužným smerom, nebolo jednoduché. Existovali vlastne iba dve hlavné trasy. Jedna viedla po pobreží Stredozemného mora z Libanonu do Gazy a potom ďalej do Egypta. Druhá východne od údolia Jordánu, zo Sýrie cez súčasné Jordánsko až do Ecjon-Geberu, dnešného Ejlatu, v Akabskom zálive Červeného mora. Uprostred týchto dvoch nížin boli hory. Strmé skalnaté chrbáty, rozryté hlbokými údoliami. Bol to divý, pustý a nebezpečný kraj. Pravda, aj cezeň viedli cesty, ale boli to kľukaté, ťažko schodné trasy. Cez deň sa v slnkom rozpálených roklinách nedalo vydržať od horúčavy, v noci zasa od zimy. Prvé dve cesty Herodes zamietol okamžite. Bolo mu jasné, že budú prísne strážené. Vybral si tretiu, najťažšiu, ale preňho najbezpečnejšiu.

Jeho karavána zložená z niekoľkých desiatok mužov, žien, detí a oslíkov sa pustila na dobrodružnú cestu. Vďaka dobrým sprievodcom sa im podarilo dostať až do blízkosti Jeruzalema. Cez obývanejšie oblasti cestovali iba v noci a cez deň sa skrývali v neprístupných bočných údoliach a úzkych kaňonoch.

Takto oddychovali aj v deň, keď boli len kúsok od bielokamenného Jeruzalemu. Herodes sa rozhodol, že sa na mesto musí pozrieť aspoň z diaľky. A tak v sprievode niekoľkých mužov vystúpil na vrchol vysokého kopca, z ktorého bolo vidno sväté mesto. Rozrušený Herodes sa vtedy v duchu zaprisahal, že mesto raz bude jeho. Pri zostupe z kopca si vo vedľajšom údolí všimol vysokým múrom obohnanú usadlosť. V záhrade vysádzanej olivovníkmi bolo napodiv plno ľudí. Väčšina z nich sedela, alebo dokonca ležala na zemi, iní postávali v hlúčikoch. Vzdialenosť bola však priveľká, a tak Herodes poslal jednoho muža na výzvedy. Chlap sa vrátil a hlásil, že onen statok je plný mladých dievčat, strážených ozbrojenými mužmi. Nebolo jasné, čo môže toľko dievčat robiť na takom opustenom mieste. Určite tam však neboli dobrovoľne.

Herodes sa rozhodol konať. Zvolal svojich mužov a bez dlhého premýšľania prepadol a pobil strážcov statku. Na svoje prekvapenie zistil, že sa mu dostalo do rúk päťsto mladučkých dievčat z dobrých židovských rodín, ktoré na rozkaz Antigona násilím odviedli z domovov. Týchto päťsto panien malo byť darom partskému princovi a mali skončiť v háreme partského vládcu. Herodes si pomädlil ruky. Mal šťastie a neváhal ho využiť. Hoci tá myšlienka vyzerala na pohľad šialene, neváhal ju uskutočniť. Rozhodol sa, že päť stoviek panien vezme so sebou do Masady. A tak aj urobil.

Od Jeruzalema je k Masade vzdušnou čiarou dobrých šesťdesiat kilometrov. Cesta kľukatými údoliami je však možno aj dvakrát taká dlhá. Prekonať ju s veľkým zástupom mladých dievčat, nezvyknutých na dlhé pochody, bol hazardný podnik. Opäť sa ale ukázalo, že odvážnym šťastie praje. Herodesa neopustilo a dostal sa do bezpečia horskej pevnosti spolu s nedobrovoľnými pútničkami. Parthský hárem nedostal nové, svieže milostnice a zradný Antigonos si od bezmocnej zúrivosti trhal bradu. A to nevedel, že neposedný Herodes dlho v Masade nevydrží a pustí sa na ešte dobrodružnejšiu cestu. Priamo do Ríma.

Herodes na Masadu nezabudol. Keď sa stal kráľom, dal na jej najvyššom mieste vybudovať honosný palác s polkruhovou kolonádou, na nižšej terase kruhový pavilón a na najnižšej kúpele. Celú plošinu na skalnom ostrohu dal obohnať pevnostným múrom, dlhým 1300 metrov. Bol to mimoriadne odvážny a úspešný stavebný čin. Napokon však Masadu naveky preslávil statočný boj necelej tisícky obrancov, vzdorujúcich v roku 73 n.l. rímskej presile. Aby nepadli do otroctva, všetci, muži, ženy i deti, sa vtedy navzájom pozabíjali. Boli to poslední bojovníci židovského povstania. Dnes na toto miesto chodia skladať prísahu mladí muži vstupujúci do izraelskej armády. Ale asi pritom veľmi nemyslia na kráľa Herodesa.

Peter Pačaj

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (13) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
A čo?panacka02.Feb:04:20

čitateľov: 4035   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy