?>
ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Narodenie Spasiteľa / Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. (J 1, 9)
@ eseje     20.12. 04, 02:24

Bohovia, duchovní učitelia, zakladatelia a reformátori náboženstiev neprichádzajú na svet za obyčajných okolností. Buddhovej matke sa snívalo, že ju oplodnil biely slon. Zarathuštrova matka Dugdóvá nosila v lone nimbus (chvarenu), ktorý bol taký jasný, že v tme žena žiarila. Iránský boh Mithra sa narodil z kameňa. O egyptskom bohovi Horovi sa predpokladá, že sa zrodil sám zo seba… Narodenie ústrednej postavy kresťanstva síce sprevádzali nebeské znamenia, no dejiskom svätého pôrodu sa podľa legiend stala maštaľ...

Čaro maštale

Autor svetoznámej knihy Život Krista (Storia di Cristo), taliansky spisovateľ Giovanni Papini o Ježišovom príchode na svet píše: „Nie náhodou sa Ježiš narodil v maštali. Nie je azda svet obrovskou maštaľou, kde ľudia žerú a špinia? Či azda pekelnou alchýmiou nemenia najkrajšie, najčistejšie a najvyššie veci na výmety? Potom sa rozťahujú na hromadách hnoja a to volajú ´vychutnávaním života´. Na zemi, v dočasnom chlieve, kde ani všetky ozdoby a voňavky nemôžu zakryť hnoj, zjavil sa jednej noci Ježiš, zrodený z nepoškvrnenej Panny, ozbrojený iba nevinnosťou.“ Je to nepochybne pôsobivý, ba lyricko-filozofický opis výnimočnej udalosti, no k Ježišovmu narodeniu majú čo-to dodať aj vedci. Papini sa zrejme opieral predovšetkým o texty synoptických evanjelií. Napríklad u Lukáša čítame toto: „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: ´Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.´ (Lk 2, 8 - 12)

Z maštale sa teda stal symbol chudoby, jednoduchosti, nezávislosti, spätosti so svetom zvierat i svetom ťažkej fyzickej práce. Je to dojímavý symbol, bez neho si vianočné dekorácie ani nemožno predstaviť. Maštaľ na stáročia poznačila estetické cítenie ľudových tvorcov. Maštali rozumie každý - bohatí i chudobní. Bohatým pripomína slobodu nezaťaženú majetkom a chudobných vedie k ešte väčšej pokore a znášanlivosti. Chudobní majú pochopiť, že dobre sa budú mať až v tom Kráľovstve, ktoré nepochádza z tohto sveta. Majú teda ostať pokojní, nebúriť sa a nevyrušovať bohatých v úžívaní svojho majetku. V tomto bode sa význam maštale, tohto symbolu jednoduchosti a stoickej nezávislosti, posúva inam: maštaľ sa v očiach bohatých stáva emblémom majetku a pre chudobných znamená pripútanosť, obmedzenie, košiar, pastiera... K válovu sú však v konečnom dôsledku pripútaní všetci: chudobní i bohatí.

Neistý Betlehem

Zenon Kosidowski v knihe Čo rozprávali evanjelisti (Opowieści ewangelistów) píše, že o Ježišovom narodení písal iba Matúš a Lukáš. Dodajme, že Matúš sa ani slovkom nezmieňuje o jasliach či maštali. Evanjelisti Marek a Ján začínajú svoje knihy iným úsekom Ježišovho života, takže o uvedenie jasličiek a maštale do cirkevného umenia i ľudovej tvorivosti sa zaslúžil asi iba Lukáš. A nielen maštaľ je neistá, ale aj mesto, kde sa údajne Ježiš narodil - Betlehem. Kosidowski píše: „Háčik bol však v tom, že jeho (Ježišova, pozn. PM) rodina trvale bývala v Nazarete, bolo teda treba nájsť nejakú zámienku, ako ju preniesť do Betlehemu, aby sa dieťa narodilo tam. Ibaže obidvaja evanjelisti použili rozličné zámienky ma zdôvodnenie tohto sťahovania. Bola to apologetická operácia. S proroctvami Starého zákona sa totiž nezhodovalo, že sa Ježiš narodil v Nazarete, a bol teda Galilejčanom. Dávidov potomok, budúci izraelský kráľ, musel byť judejského pôvodu a narodiť sa v rodnom meste svojho predka. Lebo tak to okrem iných zvestoval prorok Micheáš v nasledujúcich slovách: ´Ale ty, Betlehem, Efrata, hoci si najmenší medzi júdskymi čeľaďami, z teba vyjde ten, kto bude vládcom v Izraeli.´(Mich 5, 1)“

Španielsky novinár Juan Arias, autor knihy Ježiš, veľký neznámy (Jesús, ese gran desconocido) uvádza, že: „Oveľa istejšie je, že Ježiš sa narodil v Nazarete. Veď v evanjeliách ho nikdy nenazývajú ´Ježiš Betlehemský´, ale ´Ježiš Nazaretský´. V tých časoch predsa ľudí zvykli volať podľa miesta narodenia alebo otcovým menom.

Ešte neistejší dátum

Na mieste, kde kedysi mala stáť najposvätnejšia maštaľ alebo jaskyňa kresťanského sveta, nájdeme dnes chrám, ktorého podoba pochádza z čias panovania cisára Justiniána. Prvý kostol vybudovaný nad betlehemskou jaskyňou dala roku 339 vysvätiť kráľovna Helena. Ako vidno, legenda o Ježišovom narodení v Betleheme, sa stala nespochybniteľným, ba až posvätným faktom. O čosi benevolentnejšie sa pristupuje k dátumu Ježišovho narodenia: väčšina kresťanov dnes už vie, že 25. december je len symbolický dátum. Arias píše, že: „Ježiš sa určite nenarodil 25. decembra a možno ani nie v zime, lebo ak veríme Lukášovmu rozprávaniu, pastieri mali svoje stáda pod holým nebom, čo by v decembrovom chlade nebolo možné.“ Je to jednoduchý, logický a presvedčivý argument. Rovnako ako fakty, ktoré Arias spomína v súvislosti s rokom Ježišovho narodenia: „Čo sa týka roku, zdá sa, že to bolo počas panovania Herodesa, a teda pred rokom nula kresťanskej éry, keďže Herodes umrel v roku 4 pred Kristom. Takže mních Dionýz Exiguus sa pomýlil najmenej o štyri roky, keď vo štvrtom storočí zmenil vtedajší kalendár tak, aby sa začínal od Kristovho narodenia.
Rok Ježišovho narodenia však nemá až taký význam ako 25. december, pretože tento deň predstavuje takpovediac spojivo medzi starovekým a dnešným svetom. Z Kosidowského knihy Čo rozprávali evanjelisti sa dozvedáme, že rímsky biskup Hipolytos za deň Božieho narodenia označil 2. január. Postupom času do úvahy prichádzali aj iné dátumy. Napríklad: 25. alebo 28. marec; 19. apríl; 20. máj... V Jeruzaleme sa zas dátumu 6. január veriaci pridržiavali do roku 549, zatiaľ čo u arménskych kresťanov ho slávia dodnes. Latinská cirkev svätí narodeniny Spasiteľa 25. decembra od prvej polovice 4. storočia. Odpoveď na otázku, prečo sa cirkev rozhodla pre tento deň, Kosidowski nachádza u anonymného náboženského spisovateľa zo Sýrie, ktorý píše: „Zvykom pohanov bolo oslavovať 25. decembra narodenie slnka a počas týchto osláv zapaľovali svetlá. Na týchto slávnostiach sa zúčastňovali aj kresťania. Preto keď si doktori cirkvi všimli, že kresťania prejavujú príchylnosť k týmto slávnostiam, rozhodli, že v tento deň treba oslavovať Božie narodenie...“ Skĺbiť oslavu Ježišovho narodenia s pohanskými oslavami bol teda veľmi dômyselný nápad. Veď 25. decembra je aj čas zimného slnovratu, keď už dni začínajú byť dlhšie. Rimania to vnímali ako narodenie neporaziteľného slnka; oslavovali ho zábavami, hostinami a výmenami darčekov. Deti dostávali bábiky, školy a úrady mali voľno, výkon trestov sa odložil, ba aj otroci sa mohli neviazane zabávať.

Ježiš a Mithra

Ďalšou zaujímavosťou je, že v upadajúcom Ríme, prekypujúcom tými najpestrejšími náboženskými kultmi, sa postupne vyčlenili dva najvplyvnejšie duchovné prúdy: kresťanstvo a mitraizmus. Mithra predstavoval boha Slnka a jeho narodeniny sa oslavovali 25. decembra.
Mitraizmus vznikol v Iráne, niekoľko storočí pred nástupom kresťanstva. Obsahoval prvky zoroastrizmu, no čo je podstatnejšie, výrazne ovplyvnil kresťanstvo. Napríklad kresťanská sviatosť prijímania pochádza z toho, že vyznavači mitraizmu jedli chlieb a pili víno na spoločných trapézoch. Mitraisti takisto poznali pôsty a sebatrýznenie, schádzali sa v jaskyniach, ako neskôr kresťania v katakombách; mitraizmus obsahoval učenie o „nepoškvrnenom počatí“ Mithru, o konci sveta a o poslednom súde...
Pravdivé údaje o mieste a čase Ježišovho narodenia môžu byť dôležité najmä pre tých, ktorí pátrajú po historickom Ježišovi. Nepochybne významnejšie je však to, čo možno sa z Ježišovho životného príbehu dozvedieť v rovine nadčasovej reči symbolov. Alan W. Watts v knihe Mýtus a rituál v křesťanství (Myth and Ritual in Christianity) píše: „Je pravda, že se o Kristově narození vypráví jako o historii, která se odehrála v určité době a na určitém místě. Ale historie má věčný význam, pouze když je zároveň mýtem, když minulá událost symbolizuje bezčasovou přítomnou skutečnost. Jinak je její význam pouze časový, poněvadž představuje pouze minulost, jejíž účinek musí časem přejít a upadnout v zapomenutí. Tvrdit, že tato historická událost byla vtělením Boha, znamená prohlašovat (a to zcela zbytečně), že její význam je věčný spíš než časný, neboť Buh znamená věčnost. Je však téměř nesmyslem tvrdit, že je to jediná historická událost, která má tento význam.

Gnostický Ježiš

Ak sa odpútame od historickej osoby Ježiša Krista a od verzií hlásaných oficiálnymi kresťanskými cirkvami, ocitneme sa na území odvážnych a záhadných mýtov, ktoré však nie sú o nič fantastickejšie ako kanonizované príbehy. Gnostické kresťanstvo, ktorého koncepcie uzreli svetlo sveta prv než katolícke dogmy, sa namiesto teologických špekulácií uchyľovalo k obraznej reči mýtov. Väčšina gnostických siekt nadraďovala ducha nad hmotu a hmotný svet považovala za dielo Zlého stvoriteľa. Tento fakt viedol odporcov gnózy k presvedčeniu, že podľa gnostikov Vykupiteľ, ktorý prišiel vyslobodiť ľudské duše zo zajatia hmoty, nemohol mať smrteľné telo z mäsa a kostí. Juan Arias v súvislosti s gnostikmi uvádza: „Je známa ostrá zrážka Pavla s gnostikmi, ktorí ovplyvnili kresťanov z Korintu. Pavol ich totiž pokladal za nasledovníkov iného Ježiša, než o akom kázal on. Pre kresťanov z Korintu Ježiš skutočne nebol pozemská bytosť, ale predovšetkým duchovná. Pripisovali len malú hodnotu jeho smrti na kríži a popierali zmŕtvychvstanie.“ Pavol samozrejme nepredpokladal, že by jestvovalo niekoľko Ježišov; pripustime však na chvíľu, že sekta esejcov mohla „vyškoliť“ viacerých náboženských učiteľov, ktorí mali totožné mená, veď meno Ježiš bolo v tých časoch pomerne rozšírené. Slová „ducha“ Setha, ktoré v roku 1972 v knihe Sethovy promluvy (Seth Speaks) zaznamenala Jane Robertsová, stavajú apoštola Pavla v súvislosti s duchovnou podstatou Ježiša do zvláštneho svetla. Seth tvrdí, že Kristovia sú traja: Ján Krstiteľ, historický Ježiš Kristus a svätý Pavol: „Jan a historický Kristus splnili svuj úkol a byli spokojeni se svou prací. Pavel neuspěl, proto se musí v budoucnu vrátit... Třetí osobnost, o které jsem několikrát hovořil, se ještě neobjevila a o její existenci proroci hovoří jako o Druhém příchodu Krista.
Konrad Dietzfelbinger v knihe Školy mystérií (Mysterienschulen) tvrdí, že gnostici nepopierali Kristovo hmotné telo: „Ale Ježíš měl i podle pojetí gnostiku hmotné tělo z masa a krve jako každý člověk smyslového světa. Přesto bylo toto tělo z masa a krve smyslového světa jen ´přirozeností služebníka´, jak to vyjádřil Pavel, ne pravým Ježišovým tělem... Ostatně smrtelné tělo není v podstatě pro žádného člověka, nejen pro Ježíše, pravým tělem, nýbrž jen ´zdánlivým tělem´. Neboť pravé bytí každého člověka je duchovní člověk.

Kacírska vianočná legenda

Gnostické sekty boli v 5. storočí oficiálnou cirkevnou mocou takmer úplne vytalčené na perifériu spoločnosti. Myšlienky gnostikov však prežívali a zavše sa prejavili v rôznych ľudových hnutiach, učeniach osamelých mystikov a dielach umelcov. Hnutie katarov, ktoré svoj najväčší rozmach zažilo v dvanástom a trinástom storočí na juhu dnešného Francúzska, nadviazalo, hoci s istými obmenami, na učenie gnostických siekt. Katari prevzali aj koncepciu o Ježišovom duchovnom tele. Katalánsky spisovateľ Antoni Dalmau v historickom románe Země zapomnění (Terra d´oblit) uvádza pravdepodobne katarskú verziu Kristovho príchodu na svet: „...Kristus sestoupil ze slávy přes sedm nižších nebí, a aby jeho pozemské poslání zustalo po celý čas utajeno, přeměňoval se postupně do podoby andělu z každého nebe, až na tomto světě přijal tělo z masa. A narodil se u brány betlémské, ale ne Panně Marii. Maria byla skutečně těhotná, ale nepovila žádné dítě, místo toho se vedle ní objevil jako novorozeně Kristus, který už existoval od věčnosti: Kristus se nastínil, to znamená, že se v Marii vykreslil jako stín a Maria se rázem zase vrátila do stavu, ve kterém byla předtím... Ježíš nebyl z tohoto světa, ztělesnil se až po příchodu na tento svět. Nebyl synem hříšného těla ani dílem ďáblovým, ať měl sbevíc lidskou podobu. Takže Ježíš nic od svaté Marie nepřevzal... Podobal se lidem, ale byl jiný, duchovnější...

Nemožno vylúčiť, že kresťanské gnostické a heretické predstavy o tom, ako bytosti z duchovných svetov „navliekajú“ na seba hmotné podoby, pochádzajú z Indie a Perzie. Napríklad v perzskom mýte o Zarathuštrovom narodení sa hovorí, že Zarathuštrovo hmotné telo (tan góhr) (Zarathuštra sa spočiatku prejavoval len ako nimbus) sa k svojej matke dostane prostredníctvom mlieka mladých kráv krmených bylinami, ktoré vyživovala zvláštna dažďová voda. Spätosť kresťanstva s perzským náboženským dualizmom (boj Svetla a Tmy) je vskutku silná, veď i koncepcia spasiteľa sveta pochádza z Perzie. Kosidowski píše, že: „Zarathustra, reformátor iránskeho náboženstva, predpovedal príchod veľkého spasiteľa ľudstva z moci zla - Suasjanta, ktorému budú predchádzať dvaja spasitelia menšieho významu (podobne ako Ján Krstiteľ predchádza Krista). Túto dedičnú sympatiu Židov k Peržanom celkom logicky prevzali judeokresťania, čomu dal výraz Matúš, keď si predstavoval, že v holde vzdávanom božskému dieťaťu nemohla chýbať spriatelená Perzia...

Kristus alchymistov

Naše úvahy o tom, v akej podobe prišiel Ježiš Kristus na svet, nemôžu končiť inde ako u tých, ktorí skúmaniu premien zasvätili celý svoj život - teda u majstrov Kráľovského umenia. Alchymisti stotožňovali Ježiša Krista s Kameňom mudrcov (Lapis philosophorum). Aká náhoda, že Mithra, ktorého kult mal toľko spoločného s kresťanstvom, sa narodil z kameňa a že jeho vyznavači sa schádzali v jaskyniach! Carl Gustav Jung, ktorý hľadal paralely medzi filozofickým kameňom a osobnosťou Ježiša Krista, načrel do knižnice alchymistov, aby v diele De arte chimica neznámeho autora našiel nádherné a pozoruhodné slová, nepochybne prispievajúce k prehĺbeniu vianočných mystérií: „Slyš hluboké přirovnání: éterické nebo bylo všem lidem uzavřeno, takže sestupovali do pekla a tam zustali věčně zajati. Ale Ježíš Kristus otevřel bránu éterického Olympu a odemkl plútónskou říši, aby duše byly osvobozeny, když v panenském luně s pomocí Ducha svatého, skrze nevýslovné tajemství a nejhlubší svátost, počala Panna Marie to, co bylo nejkrásnější na nebi i zemi; konečně nám porodila Spasitele celého světa, jenž svou překypující dobrotou zachrání všechny, kdo jsou zatraceni v hříchu, jestliže se jen hříšník k němu častěji obrátí. Panna ale zustala neporušená a nedotčená; proto se přeslavné božské Panně Marii nikoli bez dobrého duvodu klade na roveň Merkurius (non immerito... aequiparatur). Neboť Merkurius je panna, protože v nitru země nikdy žádné kovové tělo nerozmnožil, a přece nám zplodil Kámen skrze roztok ´nebes´; to znamená, že on otevírá zlato a vyvádí ven duši, již máš chápat jako Božství (divinitatem), a nosí ji po krátkou dobu ve scém břiše a převádí ji ve svém čase do nějakého očistěného těla. Z něho nám vychádzí chlapec, to znamená lapis, jehož krví jsou nižší těla proměněna (tincta) a neporušená přivedena nazpět do zlatého nebe.

Peter Macsovszky

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čítaj poznámky (21) / napíš poznámku

aktuálne diskusie:
Rabín z Nazaretu bol Wiking ?haiku20.Dec:09:25

čitateľov: 7276   verzia pre tlačiareň

fotogaléria
Mar 31, 2019

zilina 32.jpg / ilustračné

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (1484)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie

stručné sms správy