ZAREGISTRUJ SA!

login:
heslo:
vyberte si:

fóra [pravidlá]

zaujímavé odkazy

publikovať článok

vyhľadávanie na stránke



Putnici.sk na FACEBOOKu


Stránky Dr. Jesenského  

prihlásení užívatelia

aktívni za posl. 5 min.

poč. registrovaných užívateľov:43986

V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 67 anonymných užívateľov.

Vítame nového registrovaného užívateľa: EricaCoisk

výstupy
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
XML/RSS.



Odišiel Pútnik
@ čo by ste nemali prehliadnuť     10.3. 15, 15:23

Pútnik Negev/Haiku (Anton Mikita) bol jedným z prvých pútnikov na našom webe. Putoval spolu s nami 12 rokov. V piatok popoludní skončil svoju pozemskú púť. 

Aký bol? Mal slobodného, nespútaného ducha. Vravieval nám síce, že je ako drevorubač, ale drevorubač sa asi nevenuje japonskej krehkej a múdrej poézii haiku. Obdivoval ostré japonské meče katany, ale aj miniatúrne húževnaté bonsaje. Jeho vonkajšia tvrdosť bola maskou citlivého muža, za ktorú, a len na krátky čas, málokoho pustil.
Prosím, zastavte na chvíľu svoju myseľ a pozrite si fotografie od Soňky. 

Česť jeho pamiatke.
Pohreb je zajtra /11.03/ o 11: 00 na Verejnom cintoríne

 

* * *

Keď som na neho spomínala, prišla mi na rozum prekrásna kniha od Livingstona Čajka a tento úryvok: 

…..„Naše Bratstvo sa skončilo,“ zamrmlali čajky naraz monotónným hlasom, razom ho slávnostne prestali počúvať a obrátili sa mu chrbtom.

Zvyšok dní strávil Jonathan sám, ale zaletel ďaleko za Vzdialené Útesy. Jedinou jeho starosťou nebola samota, ale to, že ostatné čajky odmietli uveriť v nádheru lietania, ktorá ich očakávala, odmietli otvoriť oči a vidieť.

Zo dňa na deň sa viac a viac učil. Zistil, že keď sa veľkou rýchlosťou strmhlav vrhne do vody, môže nájsť zriedkavo vyskytujúce sa chutné ryby, ktoré plávajú tri metre pod hladinou oceána: nepotreboval už rybárske lode ani vysušený chlieb, aby nezomrel od hladu. Naučil sa vo vzduchu spať, stanoviť si v noci kurz cez vietor od brehu a od východu do západu slnka preletieť stovky kilometrov. Tým istým vnútorným ovládaním lietal cez husté morské hmly a vystupoval nad ne do oslňujúco čistej oblohy... a to vždy vtedy, keď ostatné čajky stáli na pevnine a nepoznali nič, iba hmlu a dážď. Naučil sa lietať na vysokých vetroch ďaleko do vnútrozemia a živiť sa tam hmyzom.

To, čo chcel kedysi získať pre Kŕdeľ, nadobudol teraz sám pre seba; naučil sa lietať a neľutoval cenu, ktorú za to zaplatil. Jonathan Seagull zistil, že nuda, strach a hnev sú príčinami, prečo je život čajky taký krátky a keď toto všetko odišlo z jeho mysle, stal sa jeho život vskutku dlhým a dôstojným.

Prišli potom večer a Jonathana našli, ako osamotený pokojne plachtí na svojej milovanej oblohe. Dve čajky, ktoré sa pri jeho krídlach objavili, boli žiarivé ako mesačné svetlo a v noci vysoko vo vzduchu vyžarovali vznešenosť a priateľstvo. Najpôvabnejší bol však spôsob ich lietania, končekmi krídel sa presne a bezo zmeny pohybovali iba kúsok od jeho krídel.

Jonathan ich bez slova podrobil svojej skúške, v ktorej neobstála ešte nijaká čajka. Obrátil krídla a spomalil na čosi vyše kilometra za hodinu pred úplným zastavením. Dva žiariace vtáky zovreté v zoskupení s ním mierne spomalili, pomalé lietanie poznali.

Zložil si krídla, sklopil sa a spustil sa strmhlav do rýchlosti 340 km/h. Jeho spoločníci klesli spolu s ním rýchlo ako blesk v bezchybnom zoskupení.

Napokon rýchlosťou prešiel priamo do dlhého zvislého pomalého výkrutu. Urobili to isté a usmiali sa.

Znovu prešiel do vodorovného letu a chvíľu mlčal, kým prehovoril: „Veľmi dobre,“ povedal. „Kto ste?“

„Sme z tvojho Kŕdľa, Jonathan. Sme tvoji bratia.“ Slová zneli pôsobivo a pokojne. „Prišli sme, aby sme ťa vzali vyššie, aby sme ťa vzali domov.“

„Nemám žiaden domov. Ani Kŕdeľ. Som Vyhnanec. Letím už na štíte Veľkého veterného pohoria a o niekoľko metrov nebudem už môcť zdvihnúť toto staré telo vyššie.“

„Ale budeš, Jonathan. Ty si sa predsa učil, jednu školu si skončil a je čas začať s druhou.“

Celý život ho presvecovalo poznanie, ktoré v tejto chvíli prerástlo v pochopenie. Majú pravdu. Môže vyletieť vyššie a je načase vrátiť sa domov.

Ešte raz sa dlho zahľadel na oblohu, na nádhernú striebristú krajinu, kde sa toľko naučil.

„Som pripravený,“ povedal nakoniec.

A tak Jonathan Livingston Seagull s dvoma žiariacimi čajkami vystúpil vyššie, keď ich pohltila čierna obloha.

II

Tak toto je nebo, pomyslel si a musel sa sám sebe zasmiať. Nemal by som rozmýšľať o nebi, keď doň práve letím.

Keď teraz v uzavretom zoskupení dvoch žiariacich čajok vzlietal zo Zeme nad oblaky, všimol si, že telo mu začína žiariť podobne ako im. Pravdaže, ten istý mladý Jonathan sa ocitol tam, kde už odjakživa žil vo svojich nádherných snoch, zmenil sa iba jeho zovňajšok.

Cítil, že má telo čajky, ale lietalo sa mu oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Takže, pomyslel si, s polovičnou námahou dosiahnem dvojnásobnú rýchlosť a dvojnásobný výkon ako v najlepšom období na zemi!

Perie sa mu teraz nádherne belelo a krídla mal hladké a dokonalé ako plátky vylešteného striebra. Začal ich s radosťou spoznávať, vlievať do svojich nových krídel silu.

Pri rýchlosti 450 km/h cítil, že dosahuje maximálnu rýchlosť svojho úrovňového letu. Pri rýchlosti 490 km/h si myslel, že práve toto je hranica výkonu, po ktorú sa môže s novým telom dostať, a prekonať túto hranicu si vyžiada ešte veľké úsilie. V nebesiach by však nemali existovať nijaké hranice, pomyslel si.

Oblaky sa pretrhli, jeho sprievodcovia zvolali: „Šťastné pristátie, Jonathan“ a stratili sa v priezračnom vzduchu.

Letel nad morom k vrúbkovanému pobrežiu. Zopár čajok na útesoch nacvičovalo lety nahor. Ďaleko sa severe, na samotnom obzore, poletovali ďalšie čajky. Nové pohľady, nové myšlienky, nové otázky. Prečo je tu tak málo čajok? Nebo by malo byť čajkami preplnené! A prečo som odrazu taký unavený? Čajky v nebi by nikdy nemali byť unavené, ani by nemali spať.

Kde to len počul? Spomienky na život na Zemi sa mu strácali. Isteže sa na Zemi veľa naučil, ale podrobnosti sa rozmazali - pamätal si len niečo o zápase o potravu a to, že je Vyhnancom.

Dvanásť čajok pri pobreží mu priletelo v ústrety, ale nepadlo ani slovo. Pocítil iba, že je vítaný a že toto je jeho domov. Bol to preňho významný deň - deň, ktorého východ slnka si už nepamätal.

Obrátil sa, aby pristál na pobreží. Mával krídlami, aby mohol zostať kúsok nad zemou a potom sa zľahka spustil na piesok. Aj ostatné čajky pristáli, ale žiadna z nich pritom nepohla ani len pierkom. S rozprestretými žiarivými krídlami zakrúžili vo vetre, potom akosi zmenili zakrivenie peria a presne v okamihu, keď sa dotkli nohami zeme, zastali. Bolo to nádherné sebaovládanie, no Jonathan bol už veľmi unavený, aby sa o to teraz pokúsil. Ako tam tak stál na pobreží, ešte vždy bez slova, zaspal.

V nasledujúcich dňoch Jonathan pochopil, že tu sa musí učiť o lietaní aspoň toľko ako v živote, ktorý mal už za sebou. Je v tom však rozdiel. Tu sú čajky, ktoré zmýšľajú tak ako on. Pre každú z nich je v živote najdôležitejšie, dosiahnuť dokonalosť v tom, čo najviac milujú - v lietaní. Sú to všetko vznešené vtáky a každý deň hodinu čo hodinu nacvičujú lety a skúšajú náročnú akrobaciu.

Na dlhý čas zabudol na svet, z ktorého prišiel, na miesto, kde Kŕdeľ žil s očami tvrdošijne zatvorenými pred pôžitkom z letu, a kde krídla slúžili iba ako prostriedok na hľadanie a vybojovanie potravy. Tu a tam si však na okamih spomínal.

Spomenul si na to jedného rána, keď so svojím učiteľom po výuke kopaných výkrutov so zloženými krídlami odpočívali na pobreží.

„Kde sú ostatní, Sullivan?“ spýtal sa potichu. Celkom si už osvojil tichú telepatiu, ktorú používali tieto čajky namiesto škriekania a vrieskania. „Prečo nás tu nie je viac? Veď tam, odkiaľ som prišiel, boli...“

„...tisíce a tisíce čajok. Viem.“ Sullivan pokrútil hlavou. „Na to ti môžem odpovedať jedine to, Jonathan, že ty si takmer jedna z milióna. Väčšinou sme sem prichádzali veľmi pomaly. Prechádzali sme z jedného sveta do druhého, ktorý mu bol takmer úplne podobný, hneď sme zabudli, odkiaľ sme prišli, nestarali sme sa, kam smerujeme a žili sme len pre prítomnosť. Vieš si predstaviť, koľkými životmi sme museli prejsť, kým sme po prvý raz vôbec pochopili, že život vonkoncom neznamená iba jesť, bojovať, či mať moc v kŕdli? Tisícmi, Jon, desaťtisícmi životov! A potom ďalšími sto životmi, kým sme začali chápať, že existuje niečo ako dokonalosť a potom ďalšou stovkou, kým sme si uvedomili, že zmyslom života je nájsť túto dokonalosť a prejavovať ju. Isteže platí pre nás to isté pravidlo aj dnes: náš budúci svet si vyberáme podľa toho, čo sa naučíme v tomto svete. Ak sa nič nenaučíš, bude budúci svet taký istý ako tento, so všetkými istými obmedzeniami a ťažkými bremenami, ktoré treba prekonať.“

Roztiahol krídla a obrátil sa proti vetru. „Ty však, Jon“ povedal, „si sa naraz naučil toľko, že si už nemusel prejsť tisíckami životov, aby sa sa dostal sem k nám.“

* * *

S úctou spomína Katka a putnici.sk.

 

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

čitateľov: 8874   verzia pre tlačiareň

Hľadaj užívateľa podla nicku /zadaj aspoň 2 písmená/:


fotogaléria
May 24, 2015

dsc_2270.jpg / fotky užívateľov

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

čítaj poznámky (0)
napíš poznámku

prezri si archív(612) :

general(140) / ilustračné(153) / zvláštne lokality(214) / fotky užívateľov(105)

vložiť obrázok do galérie



powered by EDGE